Obec Lubeník sa nachádza v Slovenskom Rudohorí, v malebnej Muránskej doline, na ľavom brehu rieky Muráň.Obec s 1302 obyvateľmi sa prvýkrát spomína v r. 1427 od svojho vzniku bola príslušenstvom Muránskeho panstva, historicky patrila do Gemerskej župy.

Jazykoveda odvodzuje meno Lubeník od slova „lub“, čo znamená jednu časť vonkajšieho obvodu kolesa, čo naznačuje, že prví obyvatelia obce vyrábali kolesá. Od polovice minulého storočia sa stal Lubeník priemyselnou obcou, známou ťažbou magnezitu.

 

 

 

Ľudový kroj v obci začal miznúť už v druhej polovici 19. stor sem-tam sa ešte niečo udržalo a najdlhšie sa udržali u mužov dlhé, ši z domáceho plátna ušité nohavice (volali ich gate).

 

Región Gemera jé okrem iného zaujímavý aj tým, že každá má svoj vlastný dialekt. Lubenícky je typický tým, že je asi v strede IT revúckym (mäkkým) a jelšavským (tvrdým). Slabil&Y de, te, ne, di, t sa vyslovujú tvrdo (dy; ty; ny). Povie sa napríklad "Sva som ty pódal"som ti povedal, "De tajdeš" - kam ideš, "Koj to nekcel" - keď to ned ,;Tot kvan" - ten kôň, ,yan" - on, "Sviaška"- sviečka atď. V hovorovej sa používa viac germanizmov, napr.: "frištyk" - raňajky; "šurc" - zás "ontref"- olovrant, "piglajz" - žehlička, "štrinf1e" - pančuchy; atď. Mie obyvateľstvo dialekt používa (pri rozhovore medzi sebou) aj dnes, rozhovore "s prisťahovalcami", však hovoria spisovným jazykom.

 

V minulosti v obci panovali Írečité ľudové zvyky. Proti niektoi už v 17. storočí začala cirkev bojovať, niektoré zakazovali panov a predsa sa udržali až do začiatku 20. storočia, ba niektoré až doru Zvyky nadväzujú na kolobeh cirkevného roka a na najdôležitejšie udal, ľudského života.

V jeseni a v zime sa mládež schádzala po večeroch "na priadkac

Priadky zakazovali už prvé evanjelické články viery (muránske) z rc 1585134 a zakázala ich aj kráľovná Mária Terézia. Napriek tomu sa udn vo všetkých obciach, aj,y Lubeníku, až do rokov prvej svetovej vojny. vtedy už "na priadkacli" všetky dievčatá nepriadli, niektoré vyšívali ale háčkovali, ale na priadky chodili. Priadky boli spojené so spevom, rôzr mi hrámi a rozprávaním (povestí, udalostí). Dnes. je na ne už len spomienka.

 

 

Na Fašiangy (Mäsopust) bývali zábavy; tancovalo sa celé dva dni

v starých časoch pri gajdách, ku koncu 19. storočia už pri sláčiko_ (cigánskej) hudbe. Tancovali sa len rezké tance (rôzne obmeny čardáša Moderné tance (valčík) sa ujímali od konca 19. storočia a tango až okol roku 1918. Dievčatá na zábavu nosili doma pečené buchty a zákusk Fašiangové zvyky zanikli, ostali len tanečné zábavy a pečenie buchiet.

 

 

Na Veľkú noc bola kúpačka. Skupinky mládencov navštevoy2. domy, kde mali dievčatá a polievali (i oblievali) vodou, aby boli "frišne­Za kúpanie mládencov ponúkli, aby si vypili a prehryzli si. Začiatkom 2 : storočia sa začal ujímať zvyk kúpania voňavkami (parfémom) a tento, udržiava dodnes.

 

 

Obec Lubeník sa nachádza v Slovenskom rudohorí, v malebnej Muránskej doline, na ľavom brehu rieky Muráň v polovici cesty medzi mestami Jelšava a Revúca. Od svojho vzniku bola príslušenstvom Muránskeho panstva, historicky patrila do Gemerskej župy, do roku 1960 k okresu Revúca, v rokoch 1960 až 1996 do okresu Rožňava a od roku 1996 znovu do okresu Revúca.V minulosti sa meno obce písalo rôzne, ale v každom názve je zachovaný koreň "Lub". Prvý súpis z roku 1427 píše meno obce Lwbnyk, Lwbenyk, v roku 1551 Lwbonik, v roku 1554 Lwbonyak Lehota, v roku 1573 a 1651 Lubownik, v roku 1720 Lubenik, v roku 1901 Lubenyik, v roku 1906 Lubény a od roku 1919 sa píše Lubeník. Podľa legendy v obci rozšírenej meno pochádza od slova "ľúbiť". Údajne sem sa cho­dievali "ľúbiť" František Vešeléni a Mária Séči z Muránskeho hradu. Lenže milostný príbeh Františka Vdeléniho a Márie Séči sa datuje rokom 1644 a obec mala koreň slova "lub" vo svojom mene už viac ako 200 rokov predtým. Jazykoveda odvodzuje meno Lubeník od slova "lub", čo znamená jednu časť vonkajšieho obvodu kolesa, l čo by mohlo znamenať, že prví obyvatelia obce vyrábali kolesá.

 

 

 

Chotár obce meria 582 ha (IOn katastrálnych jutár), voči okolitým obciam malý a neobvykle dlhý (od severu na juh) a neobvykle úzky (vo smere východ - západ). Stred obce je v nadmorskej výške 275 m, chotár obce v nadmorských výškach 275 až 650 m. Chotár obce na juhu hraničí s chotárom mesta Jelšava, na východe s chotárom obce Chyžné, na severovýchode a na severe s chotárom obce Revúcka Lehota a na západe s chotárom obce Turčok.Rozlohou chotára i počtom obyvateľstva patril Lubeník medzi menšie obce regiónu. Od polovice minulého storočia sa stal priemyselnou obcou a počet obyvateľov sa zvýšil. V roku 1900 zo 44 obcí a miest Revúckeho okresu bolo II väčších a 32 menších ako Lubeník, čiže už patril medzi stredne veľké obce.Rast obyvateľstva obce bol veľmi kolísavý. V ňom sa odzrkadľu­jú nepriaznivé vplyvy tureckých nájazdov, cholery a iných udalostí, ako aj priaznivých vplyvov, z nich na prvom mieste stojí budovanie priemyslu v obci. Toto všetko bude v ďalších statiach rozvedené a na základe prameňov dokázané. Celkový rast počtu obyvateľov čiastočne len na zá­klade odhadu rôznych súpisov a neskôr už podľa úradných podkladov zo sčítania ľudu sa javí takto:

 

v roku

 1427 - 9 port (asi 70 obyvateľov)

1557 - po tureckom pustošení obec nebola obývaná

1598 - v obci stáli len 2 domy

1672 - II rodín (asi 140 obyvateľov)

1700 - (odhad, asi 220 obyvateľov)

1715 - II rodín (asi 100 obyvateľov)

1720 - 10 rodín (asi 90 obyvateľov)

1728 - 16 rodín (asi 140 obyvateľov)

1773 - 37 rodín (asi 300 obyvateľov)

1783 - 53 rodín (asi 340 obyvateľov)

1848 - 350 obyvateľov

1890 - 609 obyvateľov

1900 - 608 obyvateľov

1910 - 885 obyvateľov

1919 - 688 obyvateľov

1930 - 511 obyvateľov

1940 - 613 obyvateľov

1960 - 1460 obyvateľov

1970 - 1479 obyvateľov

1980 - 1485 obyvateľov

1990 - 1246 obyvateľov

 

K obci patria osady: Chyžnian Voda, Marvan, Kolónia a Majer. V 50-tych rokoch sa Lubeník zaradil medzi najväčšie obce okresu.Najstaršie chotárne názvy uvádza známy maďarský historik Balint Ila len štyri z roku 1699: Za stodolou, Teplický vršok, Lehotský vršok a Tisový dieP Gemerský polyhistor Ladislav Bartholomaeides uvádza tiež len štyri chotárne názvy: Stará Huora, Pod skalku, Pod sivú vodu a Tros­ková. 3 Jazykovedec Jozef Orlovský uvádza tieto chotárne názvy: Nad hutku, Kapusnice, Pod plánoškó, Grún, Za jarkom, Na studenú, Hliniská, Na dlhia, Do suchyho, Marvan, Ortováne, Selärská dolina, Pod stredný hrbok, Hlboká dolina, Zadný hrb, Vyšnia Selänky, Nižnia Selänky, Pred drahu, Barnáška, Zimanky, Järky, Vyšnia järky, Nižnia järky, Za riaku, Za mošidlami, Širokia, Pred dolinó, Sopulänka, Kopane, Výšiky, Pálky, Panská lúka, Brízanky, Pod ffiarvan kamenom, Konopiská, Za Chyžnó vodó.4 Z iných prameňov zistené ďalšie názvy: Pod krivó brezé, V tmavom kiari, Nad plánoškou, Za cintorínom, Na majeri, Na širokych, Kúty, Na suchom.

 

 

 

 

 

 

 

 

Obec má kroniku vedenú od roku 1937. V nej sú zapísané aj niektoré staršie udalosti. Viedli ju: v rokoch 1937 až 1941 učiteľ Jozef Bartoň, v rokoch 1941 až 1978 učiteľ Ján Jandek, v rokoch 1979 až 1988 učiteľka Mária Hanátová rod. Liptáková a v rokoch 1989-1996 Darina Graffyová, pracovníčka obecnej knižnice.